Cenu, ktorú musí každý z nás zaplatiť si volíme do určitej miery sami.
Niekde ostane len slovo, niekde zas karma. Niekde "hriech".
Verím, že i nároční žurnalisti, ktorým je sloboda tak cenná, práve v takýchto stavoch, keď stratili pevnú pôdu pod nohami, ktorá možno bránila skutočnému zážitku slobody, teraz naozaj zakúsia pocit slobody. Pocit neurčitosti, aký zažívajú napr. nezamestnaní, ktorí sú v liberálnej spoločnosti hodení napospas toku rieky peňazí, ktorá plynie a raz sú v nej a raz mimo, na brehu, bez zjavnej hodnoty. Musia si ju nájsť niekde v hlbine. Skutočne rásť, alebo padnúť zlomení.
Každá ľahostajnosť voči osudu druhého vlastne bráni skutočnej slobode. Len v spoločnosti, spoločne, môžeme byť slobodní, inak sme napospas prírode, jej nevyhnutnosti a sile.
Sila mocných, ktorí rastú vďaka spoločnosti, musia byť práve spoločnosťou brzdení. Inak sú mimo spoločnosti, skôr prírodní ( viď. fašisti, komunisti, tyrani...ako sa zviditeľnili činmi v dejinách...).
Tak čo dodať, verme, že slovo je mocné, že sa dokážeme počúvať v jednom jazyku - tom materinskom. Inak to môžeme zabaliť. Budet vsjo jasno, or: All right. Či svet spieva podľa pentatoniky, či rytmicky peje verše v hexametroch, môžeme ľahko skočiť do tragiky (viď. diela gréckej drámy, kde sú nakoniec zaujímavé i hlasy "zboru"...)